Dvojičky – postrach či radosť? – stačí mať systém a chcieť…

Mýty a automatické vzorce správania

Určite to poznáte, akonáhle niekto zbadá maminku s kočíkom pre dvojičky, hneď to všetci „riešia“, ľutujú ju, že je to postrach, doslova katastrofa, keď čaká niekto dvojičky. Tak to máme zažité, že to automaticky znamená pohromu a doslova katastrofu.

Ale prečo je to tak?

Naozaj je zaužívané, že keď jedno dvojča náhodou zaspí, druhé zrovna začne plakať a jasné, že hneď zobudí to spiace. Keď jedno papá, druhé kaká atď. a to už nespomínam obdobie, keď začnú loziť, prípadne aj chodiť, ako sa každé rozbehne na svoju stranu a Vás môže aj rozhodiť, čo ich stále len naháňate a riešite a ste neustále v jednom kolobehu, nemáte čas sa ani napiť, nie to najesť, potom ste nervózna a tým pádom sú deti automaticky tiež podráždené a kričia a plačú  a už ste v tom neustálom kolotoči, ktorý nikdy nekončí…

Ale nemusí to tak byť vždy…

Stačí si postupne vytvoriť nejaký systém práce a postupných úloh a len ho proste dodržiavať. Za dodržania určitých pravidiel je možné, že dvojičky sa môžu z označovaného postrachu a hrôzy postupne stať nádherné stvorenia, ktoré v svojej vzájomnej harmónii splynú s Vašim kľudom do niečoho krásneho a nenahraditeľného, čo si mamička s jedným dieťaťom nevie ani predstaviť…

Že aké mám právo o tom hovoriť?

Som matkou troch detí – chlapcov podotýkam, a musím povedať, že bez nejakého systému, ktorý som si postupne vytvorila, by som bola šedivá už v tridsiatke, prípadne by ma rovno zavreli do Kremnice na kopec (tam je blázninec, ak niekto netuší J)

Dnes si užívam život v harmónii spolu so svojimi synčekmi, starší Miško má už 11 a dvojičky Peťko a Paťko mali v auguste 8. Dnes je to pohoda, vzájomne si pomáhajú, starajú sa o seba, držia spolu, nie nadarmo do nich odmala vkladám myšlienku Svätopluka o troch bratoch.

Ale poďme pekne od začiatku.

Keďže sme ani mi ani muž v rodine nikdy dvojičky nemali, nikto ani náhodou netušil, že zrovna my budeme mať to „šťastie“ (a teraz to myslím doslova) a pritrafia sa nám dvojičky.

Už som vedela, že som tehotná, ale nešla som ku gynekológovi skôr ako v 10. týždni, však načo, veď aj tak by som musela prísť v 10-tom týždni znova na sono. Keďže som nemala žiadne problémy, užívala som si ten blažený pocit, že som opäť tehotná. Starší syn mal vtedy asi dva roky, takže ešte aj vysnívaný rozdiel medzi deťmi bol ideálny.

Ako sme zistili, že budú dve?

Nie, nebolo to u gynekológa na sone J Keďže môj muž vtedy predával sonografy pre všetkých gynekológov na Slovensku, rozhodli sme sa jeden krásny slnečný podvečer, že mi spraví sono doma v kľude v obývačke na gauči. Pekne som si ľahla na chrbát, vyhrnula som si tričko, na bruško mi muž dal gél a priložil sondu. Prešiel tri rázy hore-dole po bruchu a už som len počula… točil monitor na mňa a spýtal sa ma: Vidíš to čo ja? Naozaj tam boli dve „fazuľky“ a v nich dve malé bodočky. Eďže ani on doteraz na sone dvojičky nevidel, smiali sme sa z toho a brali to ako zábavu, však kde by sme ich zobrali? Ale mužovi to nedalo, tak poslal obrázok „našich fazuliek svojim kamarátom doktorom, a to ste mali vidieť tie posmešné maily J Ale to už zas nebola sranda pre nás. Čakáme dvojičky…

Čakáme dvojičky…

V prvom momente to veru sranda nebola. Hneď vám napadnú tie mýty, aké je to strašné, ako sa nevyspíte, ako celý deň plačú a robia si doprieku… Na jednej strane sme boli šťastní, na druhej strane sme nevedeli, čo nás čaká. Ale zatiaľ sme nič neriešili, však ono to príde, či už dobré, alebo zlé, či už veselé alebo smutné… Jednoducho sme sa tešili, že čakáme ďalšie dieťa, teda rovno dve J

O dva týždne v tom 10-tom týždni som išla k svojmu gynekológovi na sono, doktor, ináč veľmi milý človiečik prešiel sondou po bruchu a ostal v nemom úžase, v prvom momente asi nemal slov, keďze ja somútla žienka, nemám ani 50 kg. Prekvapenie J povedala som mu s úsmevom na tvári a s radosťou v očiach. Vy o tom viete? Áno, zistili sme to doma s mužom na gauči. Usmial sa a už to začalo, aká je to zodpovednosť atď. Ale my to zvládneme, dodala som odhodlane.

Tehotenstvo prebiehalo úplne v pohode, akurát to bruško mi rástlo trošku rýchlejšie oproti všetkým kamarátkam, ktoré čakali len jedno dieťa. Až do nejakého 30. týždňa. Vtedy som šla na poradňu, opäť s nadšením, že uvidím našich „prďáčikov“, tak sme ich volali my, doktor ich volali plod A a plod B. Zvlášť ich sledovali, zvlášť ich merali, všetky miery boli ukážkovo knižkové. Akurát mi môj gynekológ povedal, že mi začína mäknúť kŕčok maternice, aby som sa šetrila, nedvíhala ťažké veci a viac oddychovala. Trošku sme sa vyplašili a tak sme sa v 31. týždni vybrali pozrieť do Martinskej nemocnice, aby sa na to pozreli odborníci na slovo vzatí, keby bolo treba niečo riešiť. Uź cestou do Martina po tej panelovej ceste to nebolo ktovie čo, nevedela som si nájsť polohu v tom aute, nohy na prístrojovke spolujazdca a stále zle a tlačilo a tlačilo. Prišli sme do ambulancie doktor ma vyšetrila a už aj mi dávali infúziu a sestrička nejak podozrivo behala z dverí do dverí. Videla som, že niečo sa deje ale nikto mi nič konkrétne nepovedal. Už mi to nedalo a tak som sa narovinu spýtala, čo sa deje.

Mladá pani, nerobte paniku, ste na štyri prsty otvorená, je možné že do večera porodíte, povedal mi doktor. Ostala som v šoku, ale vedela som, že nesmiem panikáriť, aby som to naozaj celé nespustila ešte skôr. Jediné, čo zo mňa vyšlo: Ja ešte nemôžem porodiť, ešte je veľmi skoro… Stále som si v hlave opakovala: len kľud a pokoj, ešte sa nič nedeje, ešte sa nič nemôže diať, ešte je skoro…

Našťastie po pár infúziách sa ukľudnilo aj moje telo a zostalo kľudné. Ležala som tam ešte niečo vyše mesiaca, a potom, 29. augusta, zrovna bol sviatok, ráno prišiel doktor na vizitu a zahlásil: Ženy, dnes sa nehýbte, do rána sa menili tlaky a bolo 15 pôrodov. O deviatej ma zobrali na pásy a už mi tam čiary lietali hore-dole, prišla sestrička a vraví: volajte mužovi, dnes to už bude. Dali ma ešte na sono, a keďže sa Paťko, plod B, otočil dole nohami, nakoniec ma uspali a 13:10 hod. a 13:11 hod. sa narodili úplne vpohode naši „Partizáni“, keďže sa narodili na výročie SNP. Dodnes ich tak voláme J boli nádherní!!! A stále sú J

Naši partizáni…

Prvé dni boli ťažké, ale našťastie bola v nemocnici super sestrička, ktorá mi postupne ukázala, ako kojiť dvoch bráškov naraz, čo bola obrovská výhoda, ušetrili sme tým kopec času. Aj kúpanie bola jedna malina, keď som počúvala rady tejto úžasnej víly, pani sestričky. Chalani pekne papali, priberali a tak nás niečo po vyše týždni pustili domov. Ešte som chcela povedať, že chalani boli „hviezdy“ novorodeneckého oddelenia, lebo im dali také úžasné lyžiarske čiapky a odvtedy boli partizáni lyžiari. Asi preto dnes vedia tak úžasne lyžovať J

A ako to vyzeralo doma? Čistá katastrofa 🙁 

Prvé dni to bolo celkom veselé, jeden plakal v obývačke, druhý v detskej, ledva sa Peťo najedol, Paťko už bol pokakaný, musela som ho prebaliť a takto to šlo asi týždeň. Celý deň v jednom kolotoči, nezastavila som sa ani nachvíľku a večer som úplne „vypľutá“ mala snahu zaľahnúť do postele, ale Partizáni boli vytrvalí a tak znova a znova všetko dokola…

Asi po dvoch týždňoch prišiel manžel, tiež vyčerpaný a nevyspatý, že takto to ďalej nepôjde a nastolil systém… A zrazu všetko fungovalo J

Ale o tom nabudúce…

A čo z toho vyplýva?

 I zdanlivo neovplyvniteľné veci sa dajú zvládnuť úplne v pohode, len si treba nastaviť systém, nejaké pravidlá a potom ich samozrejme dodržiavať!

Ale v prvom rade treba CHCIEŤ!!!